warhuk

Mám na mysli predovšetkým demokratické štáty v Európe. Ak štát nemá dostatok finančných prostriedkov na svoj chod, rieši to pôžičkou. Lenže úver samotný problém neodstráni – iba dočasne vykryje chýbajúce peniaze. Istinu je potrebné vrátiť a navyše k nej zaplatiť úroky. Problémom je, že štát takto získané prostriedky zvyčajne neinvestuje do rozvoja, ale iba ich použije na zaplátanie dier v mandátnych výdavkoch.

Aby štát dokázal naďalej fungovať, musí si požičiavať čoraz viac a častejšie, aby pokryl nielen bežný chod, ale aj samotné splácanie úrokov. Keď tento mechanizmus prestane stačiť, nezostáva nič iné, len občanom zvýšiť dane. Pri takto nastavenom systéme nám zostáva len dúfať, že tento trend „nevybuchne“ príliš skoro a nedoplatíme naň my sami. Bremeno predchádzajúcich dlhov sa síce dá sčasti znížiť rastúcou infláciou, no tá so sebou prináša iné negatívne dôsledky.

Prečo vlastne štát nemá dostatok vlastných financií? Celé je to založené na chybnej premise, že demokracia ako vláda ľudu prostredníctvom volených aj nevolených zástupcov je najleším možným zriadením. Demokracia je však v istom zmysle režimom neprirodzeným. Človek sa totiž vždy najlepšie stará o vlastné veci a vlastný majetok.

Ak štát predá väčšinu svojich aktív, prichádza o budúce zisky. Príjmy z daní od súkromných vlastníkov tieto straty málokedy plnohodnotne vynahradia. Pritom je jedno, či za predajom strategických podnikov stála korupcia alebo obyčajná nezodpovednosť – z cudzieho predsa krv netečie. Často sa hovorí, že štát je zlý hospodár. Ak by to bola absolútna pravda, potom by celá demokracia stála na nezmyselných základoch. Skôr to však vnímam ako pragmatickú výhovorku, ktorou sa v minulosti obhajoval unáhlený výpredaj štátnych podnikov.